Slúžil vo viacerých zahraničných vojenských misiách pod velením Severoatlantickej aliancie (NATO). Bol v bezprostrednej blízkosti, keď aliancia pod americkým velením „humanitárne“ bombardovala Srbsko.
Každou ďalšou misiou sa mu otvárali oči, až prišiel do štádia, kedy túto vojenskú organizáciu označil za zločineckú a USA ako hlavného agresora. Kvôli tomu požiadal aj českého ministra obrany, aby mu odobral medaily, ktoré získal v týchto misiách. Aktuality.sk sa rozprávali o NATO, zahraničnej politike Spojených štátov, ako aj rusko-ukrajinskom konflikte s bývalým vojenským lekárom Marekom Obrtelom.
Prečo ste požiadali ministra obrany o odobratie vojenských vyznamenaní, ktoré ste získali pod hlavičkou NATO? Čo vás k tomu viedlo?
Jednoducho povedané, dôvodom môjho kroku bola súčasná politická situácia. Predovšetkým mám na mysli aktuálnu situáciu na Ukrajine. Nemôžem však ani ignorovať vývoj v Líbyi, Sýrii a tak isto aj v Iraku i Afganistane.
Ktorý moment bol rozhodujúci pri zvažovaní tohto kroku?
Tou poslednou kvapkou bol vývoj na Ukrajine.
Prečo ste však iba neodovzdali, respektíve sa nevzdali týchto medailí a vyzývate k tomu ministra obrany?
Zmyslom odobrania medailí bolo oslovenie širokej verejnosti, aby si uvedomili, komu slúži Česká republika ako člen NATO. Občania by mali v skutočnosti vedieť, čo je to NATO, kto je vedúcou silou v ňom a načo slúži a akého sú jeho skutočné ciele. Na druhej strane nechcem nosiť metále organizácie, s ktorou absolútne nesúhlasím, pretože ide o zločineckú organizáciu.
Vy ste slúžili vo viacerých misiách pod hlavičkou NATO. Koľko ich bolo?
Ja som strávil dve rotácie v Bosne a Hercegovine, neskôr som absolvoval jednu rotáciu v Afganistane a potom predĺženú misiu v Kosove.
Kedy ste sa dostali po prvýkrát do vnútorného sporu vás a politiky NATO?
Prvýkrát som si uvedomil, že skutočné ciele aliancie sú odlišné od tých, ktoré sú prezentované na verejnosti a v médiách v roku 1999. To bola moja druhá misia v Bosne a Hercegovine. Bol som priamo v centre diania, keď prišlo k „humanitárnemu“ bombardovaniu Srbska zo strany USA a jeho spojencov. Mal som možnosť zažiť bezprostredné reakcie srbského obyvateľstva. To človeka jednoducho donúti, aby konfrontoval to, čo v skutočnosti vidí a počuje priamo od postihnutých ľudí, s tým, čo mu tvrdili oficiálne média ako ČT (Česká televízia, pozn. red.). O tom, či to bolo humanitárne, snáď netreba ani polemizovať, keďže sa jednoducho vybombardovali školy, nemocnice, vlaky s cestujúcimi a podobne. Naviac bomby padali na územie Srbska bez mandátu OSN, čiže USA so svojimi spojencami nemali na túto akciu žiadne právo.
Čiže odmietate dôvody, ktoré boli uvádzané v prospech bombardovania Srbska?
O bombardovaní sa hovorilo v tom čase oveľa dlhšie. Srbi sa jednoducho nechceli podvoliť. Nezlomil ich ani umelo vyvolaný konflikt s Bosnou. Jeden zo zlomových bodov nastal, keď sa otvorene začalo hovoriť o masakri v Račaku. Bola to jedna z mnohých zámienok.
O čo v Račaku vlastne išlo? Čo sa tam udialo?
Údajne sa tam našiel masový hrob albánskych civilistov, ktorých mali postrieľať srbskí vojaci. Samozrejme, tieto správy s veľkými titulkami vyšli vo všetkých významných médiách. A o niečo neskôr sa zistilo, že to nebolo presne tak, ako zneli prvotné informácie. Prišlo potom zo strany Západu aj ospravedlnenie, lenže o tom už takmer nikto neinformoval a medzitým sa rozbehlo aj bombardovanie. Nakoniec sa ukázalo, že celý masaker bol len zámienkou a išlo o podvrh. Ja som celú situáciu sledoval priamo z diania a už vtedy mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku, ale aj tak som to zatiaľ bral, ako nám to bolo prezentované oficiálnymi zdrojmi.
A čo bolo v ďalších misiách?
Potom prišla misia v Kosove v rokoch 2003 a 2004. Tam som už pracoval na pomerne vysokej funkcii ako zástupca veliteľa brigády v Prištine. Mali sme aj celkom špecifické úlohy, ako napríklad jednania s miestnymi zástupcami a pod. Tam som si už dotvoril celý obraz z roku 1999 o tom, komu vlastne slúžime. Tam sme mohli na vlastné oči vidieť, ako sa z narkobarónov stávajú vážení predstavitelia neskôr nezávislého Kosova, ako sa z masových vrahov stávajú hrdinovia, ktorým NATO na čele s USA a ďalšími partnermi idú na ruku.
Ako ste si v tom čase zdôvodňovali a vysvetľovali udalosti, ktoré ste videli?
V tom čase som si nevedel dať na to jasnú odpoveď. Dorazilo ma však, keď bol v marci 2004 spáchaný na Srboch ťažký zločin a boli vyháňaní z Kosova. V tých dňoch vyšlo úplne na povrch, o čo išlo NATO v Kosove. Pritom pôvodným a oficiálnym cieľom jednotiek KFOR bolo, aby zmiernili etnické napätie, aby naučili žiť menšiny na jednom území. V skutočnosti bol opak pravdou.
Ako to myslíte, že to bolo naopak?
Už v Bosne bola viditeľná jednostrannosť opatrení, ktoré boli prijímané zo strany NATO voči Srbom. Každý, dokonca aj ten najväčší zabednenec, keby si v tej dobe prešiel Bosnu od severu k juhu, by pochopil, ako chorvátska a moslimská časť obyvateľstva bola zvýhodňovaná v rámci humanitárnej pomoci a finančných dotácií v neprospech Srbov. Jednoznačná bola aj náklonnosť západných politikov atď. To isté platilo aj pre Kosovo. Zopár Srbov, ktorí zostali v Kosove, tak nemali žiadne práva, čiže spoločné spolunažívanie určite nebolo prioritou.
Čím sa dá vysvetliť, že vlastne nakoniec prišlo k takému prekrúteniu reality?
To sa nedá nijako logicky vysvetliť. Je to jednoducho fakt. Naviac je tu paralela s dnešnou Ukrajinou. Pokiaľ sme tak rýchlo uznali Kosovo, tak nie je dôvod na to, aby sme neuznali východnú Ukrajinu ako samostatný štát. Aký je v tom rozdiel? Žiadny.
Aby som sa však vrátil k otázke, tak ide jednoznačne o podsúvanie podvrhov, ktorého sme svedkami neustále. V Kosove bolo takýchto podvrhov nespočetne. Potom sme boli svedkami toho, ako mal Irak zbrane hromadného ničenia, ktoré sa nakoniec nikdy nenašli, pretože v skutočnosti neexistovali. Rovnaké zámienky sa hľadali v Líbyi, aby sa mohla stať spálenou krajinou, kde zomreli státisíce ľudí a milióny stratili svoj domov. Všetko to má rovnaký rukopis. Je to stále tá istá pesnička. Ide vlastne len o to, aby ten akože dôkaz zafungoval hneď na začiatku, aby sa mohla rozbehnúť nejaká akcia.
Naozaj sa nikto nenašiel, kto by spochybnil dôvody na invázie a vojenské konflikty ešte pred samotným začatím, keď hovoríte, že boli v rozpore s medzinárodným právom, prípadne niekto nepresne interpretoval informácie?
Vždy sa niekto nájde, kto upozorňuje na chyby a rôzne prekrúcania reality. Väčšinou ide o diplomatov mierových misií, ako napríklad z OSN. K vojakom sa tieto informácie dostávajú oneskorene a skreslene. Pravdu sa dozvedajú až s odstupom času, keď sa dostanú do styku s miestnymi ľuďmi z oboch strán konfliktu atď. Navyše na Balkáne sa jednoducho nemohlo nahlas veľmi rozprávať o zlom mandáte NATO, prípadne ho spochybňovať. Nebolo možné rozmýšľať viac, ako je zdravé. Velitelia predovšetkým z USA, ale aj z iných veľkých štátov, na to používali slovné spojenia, že sa musíme pozerať na celý problém viac z nadhľadu akoby strategicky a dlhodobo.
Predpokladám, že v rámci vašich misií ste sa rozprávali o realite aj s vašimi kolegami. Koľko vás bolo tých, ktorí ste pochybovali o skutočných cieľoch, ktoré boli oficiálne prezentované?
Určite ich bolo veľa a stále ich aj je mnoho. Presné počty však neviem povedať, pretože by som si musel vymýšľať. Tých „pochybovačov“ ale bolo určite veľa. Týkalo sa to predovšetkým tých, ktorí boli napríklad v Kosove na začiatku celého konfliktu a potom sa tam vrátili po čase v rámci ďalšej misie.
Nebol som síce nikdy v armáde, ale nemôžu vojaci odmietnuť slúžiť, keď vedia, že konajú niečo zlé, protiprávne a proti ľudskosti? Keby ste sa ozvali nadriadeným, čo by sa stalo?
U nadriadených by sme nepochodili. Treba si uvedomiť, že vojaci vlastne plnia ciele, ktoré určujú politici. Čiže len plnia rozkazy. Pokiaľ by malo prísť k zmene, tak politická časť misie by musela prísť so zastavením alebo zmenou. To by však bolo možné aj dnes. Celá kosovská misia by mala byť oficiálne vyhodnotená ako chybná a zlá. Oficiálne kruhy by sa mali ospravedlniť, aj keď tým obetiam už to nepomôže. Nepriamu satisfakciu by si zaslúžil aj Miloševič. To však nemôže urobiť vojak. To musia spraviť politici. Vojak plní rozkazy dané politikmi. Myslieť si môže o tom svoje, ale v danej chvíli to riešiť nemôže.
Sám ste povedali, že ste boli svedkami zločinov. Vojaci by sa však mali voči nim postaviť.
Otázka znie ako. Ja som sa napríklad voči tomu postavil tak, že po Kosove som opustil vysoké pozície v armáde. Požiadal som o prevelenie do ústrania a neskôr som odišiel do civilu. To bol môj postoj voči tomu, čo som videl a zažil.
Spomenuli ste aj Slobodana Miloševiča. Vy ho považujete za nevinného?
To si nedovolím tvrdiť. Nevidím až tak hlboko do celej problematiky balkánskeho konfliktu. Čo však určite viem a som o tom presvedčený, že celý problém bol vytvorený umelo. Rovnako ako v krajinách, ktoré som už spomínal. Jednoducho fungoval tam istý štát, bol zavedený poriadok, existovali tam určité autority. Akonáhle sa tam však vniesli etnické alebo náboženské problémy, tak prišlo k rozvráteniu spoločnosti. V podstate v každom národe je isté podhubie, na ktorom môže vyrásť určitý rozkol alebo konflikt. A potom vznikne dôvod do neho vojensky zasahovať z vonku.
Zrejme narážate aj na Líbyu alebo Sýriu. Na čele týchto krajín stáli alebo sú autoritatívni vodcovia. Nemali by svetové mocnosti práve preto zasahovať do týchto štátov?
V týchto prípadoch určite nie. Otázne je dokonca, či by vlastne vznikol nejaký problém, pokiaľ by sa do neho z vonku nešťúralo.
Ja som skôr myslel, či už aj samotná existencia diktátora v nejakej krajine nezakladá dôvod na vonkajší zásah.
A aký bol Miloševič diktátor?
Ja som skôr narážal na Kaddáfiho a Asada.
Nie som politológ, takže to nedokážem odborne posúdiť. Určite však tieto krajiny fungovali pred časom oveľa lepšie než v súčasnosti. V prípade Kaddáfiho si osobne myslím, že jeho najväčším problémom bolo, že nechcel za ropu doláre. To bol zrejme jeho najväčší priestupok.
Tvrdíte, že NATO koná predovšetkým podľa záujmov USA. Tým pádom sú vlastne Spojené štáty americké zodpovedné za veci, ktoré ste spomenuli. Čo je dôvodom ich konania?
Na túto otázku by mali odpovedať iní odborníci. Podľa mňa si Američania takto hája svoje záujmy, ktoré majú po celom svete. Navyše zakrývajú tým svoje vnútorné problémy týkajúce sa ich ekonomiky a obrovského zadlženia. Pred 25 rokmi sme im my Stredoeurópania pomohli, keď sa otvorili naše trhy a oddialili sa problémy USA a tým pádom ich nemuseli riešiť. Teraz opäť hľadajú ďalšie teritóriá.
Vyvstáva potom otázka, prečo západoeurópske krajiny podporujú do veľkej miery zahraničnopolitickú stratégiu USA, teda ich expanziu?
Ja som vo svojom otvorenom liste na úvod napísal, že nesúhlasím s politikou USA voči Rusku, EÚ a ďalším slobodným krajinám. Západoeurópske štáty sú spojencami Spojených štátov a nie som si istý, či ide o vyrovnané partnerstvo. Po zavedení obchodných sankcií voči Rusku sa ukazuje, že to tak nie je. USA majú podporu len u politických predstaviteľov týchto štátov. Rozhodne však nemajú podporu u väčšiny obyvateľov.
Prečo politici niečo podporujú, keď väčšina ich voličov by to odmietala?
O takýchto veciach by nemali, samozrejme, rozhodovať politici. Ako si myslíte, že by dopadlo u vás referendum o členstve v NATO v súčasnosti?
Zrejme by sme odmietli vstup do NATO.
Čiže ste si odpovedal tým pádom sám.
Vy ste sa okrem iného postavili verejne na stranu vášho prezidenta Miloša Zemana v otázke Ruska. Považujete Moskvu v tomto konflikte za úplne nevinnú?
Áno, dovolím si tvrdiť, že Rusko je v tomto konflikte úplne nevinne. Ako som už spomenul v prípade Kosova, tak to isté platí aj pre Ukrajinu. Ide o umelo vytvorený konflikt. Rusi už toho veľa zniesli. Musíte si uvedomiť, že doteraz neustále ustupovali voči expanzii NATO. Pritom boli porušené všetky dohody, ktoré boli urobené po rozpade Varšavskej zmluvy. No a keď im teraz hrozí, že nárazníková zóna aliancie bude na ich spoločných hraniciach s Ukrajinou, tak museli jednoducho konať. Rusko ako krajina je v podstate obkľúčovaná strategickými zbraňami NATO.
Na to nemusíte byť génius, aby ste pochopili, že sa Moskva jednoducho musí brániť. Navyše je tu zo strany USA záujem rozpútať konflikt na Ukrajine už len preto, aby sa druhá strana zdiskreditovala. Tým pádom sa dá ovplyvňovať verejná mienka. Neviem ako na Slovensku, ale na niektorých našich webových stránkach vychádzajú v poslednom čase správy, ako vlastne Rusko rozpútalo I. aj II. svetovú vojnu a teraz sa snažia o tretiu.
Nezachytil som zatiaľ nič podobné na slovenských internetových stránkach. Nevylučujem však, že je to už aj na Slovensku. Čiže záver o takýchto informáciách si môže urobiť každý sám. Keby ruský prezident Putin skutočne konal voči každej provokácii, tak už sme dávno vo svetovom konflikte. To, čo si dovoľuje západ voči Moskve, už je veľmi ďaleko za hranicou slušného správania.
Ako potom zapadá obsadenie Krymu do scenára, ktorý ste uviedli?
Chápem, že ohľadom Krymu je veľa odlišných názorov. Podľa mňa táto oblasť je v strategickom záujme Ruska. Keďže hrozilo, že zmluva o používaní Krymu nebude predĺžená vzhľadom na politickú zmenu, tak Moskva musela niečo urobiť. Tu si treba uvedomiť dôležitosť Krymu pre udržanie elementárnej bezpečnosti. Nie je to síce dôvod na anexiu, ale musíme brať do úvahy aj podiel ruského obyvateľstva na tomto území. Navyše darovanie samotného polostrova nebolo najšťastnejším krokom.
Prečo ste sa v tomto spore priklonili k Rusku? Na jednej strane kritizujete USA za jeho expanzívnu zahraničnú politiku, na druhej strane obhajujete Putina. Pritom aj Moskva v nedávnej minulosti robila expanzívnu zahraničnú politiku. Nemôžme my ako Stredoeurópania byť niekde mimo tohto mocenského boja?
Ja by som to nevidel až tak čierno-bielo. Nemyslím si, že sme mali vyliezť z jedného telesného otvoru a vliezť do druhého a teraz zase do tretieho. Takto som to rozhodne nemyslel. Celú situáciu sa snažím chápať sedliackym rozumom bez ohľadu na hry svetových mocností. Takže, keď si položím otázku, kde leží značná časť Ruska, tak dostanem jasnú odpoveď. Po Ural je to v Európe. A kde ležia USA? Tie sú mimo nášho kontinentu. Čiže komu vlastne bude vyhovovať akýkoľvek konflikt na území Európy? A je jedno, či pôjde o studenú vojnu alebo sociálne nepokoje, prípadne iného vojenské konflikty. Nám alebo Američanom? Žiadnemu suverénnemu štátu Európy nemôže vyhovovať nestabilná situácia v Kosove alebo na Ukrajine.
Ako by sa dal zmenšiť vplyv Spojených štátov amerických v Európe, aby tak výrazne nezasahovali do našej geopolitiky?
Jedinou cestou je masový odpor obyvateľstva v Európe.
Lenže európske štáty majú aj iné problémy. Únia sa teraz musí zaoberať s islamizáciou a radikalizáciou celého nášho kontinentu. Máme tu hrozbu Islamského štátu.
Tu si treba položiť otázku, či nie je lepšie namiesto bombardovania moslimských krajín radšej pomôcť vybudovať stabilné štáty s dobrou infraštruktúrou a fungujúcimi úradmi, aby potom nevznikali podobné radikálne hnutia. Navyše úlohou Európy by mala byť aj vlastná obrana svojho územia. Riešením by mala byť kolektívna európska obrana. Uvedomujem si, že to nie je v blízkej dobe možné, ale rozhodne by sme sa ňou mali zaoberať. Tým by sa dala zastaviť aj mašinéria USA. Dostali sme sa do veľmi ťažkej pozície ako Európa a riešením určite nie je vrážať klin medzi Nemecko a Rusko. Určite viete o iniciatíve nemeckých podnikateľov. Čiže uvedomuje si to veľa ľudí a nie som v tom len sám.
Ako sa pozeráte na budúcnosť? Ste skôr optimistom alebo pesimistom ohľadom toho, či Európa dokáže odolať tlaku USA?
V poslednej dobe som z absolútneho pesimizmu skĺzol do mierneho optimizmu. Neviem, ako ste na tom na Slovensku, ale v Česku sa z ČT alebo z Mladej fronty nedozviete skutočne, čo sa deje. Našťastie existujú alternatívne zdroje, ktoré stoja iba váš čas, a môžete sa z nich dozvedieť viac. To si uvedomuje stále viac ľudí, čo rozhodne pomôže nám Európanom v boji za našu identitu. Občas sa vyskytne situácia ako nedávno v Paríži, ale aj cez ňu sa musíme preniesť. Rozhodne vidím posun, pretože ešte pred dvoma alebo troma rokmi Európa ticho spala.
Dostali ste už odpoveď od vášho ministra obrany na váš otvorený list?
Zatiaľ som nič neobdržal. Predpokladám však, že na ministerstve majú na to určitý čas. Hádam sa dočkám.
Aký ohlas ste zaregistrovali ohľadom vášho listu, keďže bol aj medializovaný?
Samozrejme, na moju osobu sa vzniesla aj vlna kritiky a dostal som aj sprosté a vulgárne ohlasy. Iba niektorí kritici sa snažili so mnou nejakým kultivovaným spôsobom diskutovať a argumentovať. Tých však bolo ako šafranu a vážim si ich. Kladných ohlasov však našťastie bolo viacej.
